Ukážka: Kým príde polárna noc (Backman, Elina)

Na verande leží mŕtvy vták. Okamžite je zrejmé, že nenarazil do okennej tabule. Krídla má rozprestrené a malými pripináčikmi pripevnené k doskám terasy.

Saana sa k nemu skloní. Má nádhernú farbu. Červenkasté telíčko a na krídlach troška modrej. Sojka zlovestná, povie si Saana, domnieva sa, že spoznáva duchovného vtáka prastarej viery, vtáka šťastia. Mŕtvolka vyzerá bolestivo pokojne, a to ju robí obzvlášť hrozivou. Prečo by niekto zabil sojku a priniesol ju sem? Saanu strasie. Na druhej strane: prečo by niekto chcel zabíjať Ingu, milé a nádherné dievča? Saana si spomenie, ako čítala, že sojky sú múdre vtáky: vedia, čo robiť, keď sa zotmie. Sojky na začiatku decembra niekam zmiznú a znovu sa zjavia v marci. Niekomu sa podarilo sojku chytiť ešte skôr, než zmizla.

Ozve sa šuchot. Saana stuhne a počúva. Očami prechádza po stenách zrubu a po lese, ktorý sa týči za ním. Je presne také šero, že človek má pocit, že ak poriadne napne zrak, bude vidieť zreteľne, lenže v skutočnosti to tak nie je. Saana beží v ponožkách na cestu, aby videla, či tam nie sú svetlá auta alebo niečie stopy. Ibaže všade je tma a ticho. V tej chvíli sa jej zmocní pocit, že v lese zočila akési nejasné svetlo. Vyzerá skoro ako obrazovka telefónu, ale zreteľne to nevidí. Znamenalo by to, že v lese niekto stojí a drží telefón, lenže kto? Kto by stál na okraji tmavého lesa pri zrube? Po chrbte jej prebehnú studené zimomriavky.

Saana beží naspäť do zrubu a zamkne za sebou. Ak vtedy jej napadne, aké hlúpe bolo vyjsť zo zrubu a dvere nechať otvorené. Srdce jej búši. Potichu sa zakráda ku gauču a skontroluje, či tam jej telefón stále je. Rýchlo ho chytí do ruky a otočí sa okolo svojej osi v obave, že by ju niekto mohol prekvapiť. Podarilo by sa niekomu vkradnúť sa do zrubu, kým ona bola vonku? Rozsvieti v obývačke všetky svetlá a zavolá Janovi. Jan to nedvíha. Saana začne kontrolovať zrub, jednu miestnosť po druhej. Kuchyňa – prázdna. Obývačka – prázdna. Z ohniska vytiahne ohorený konár a zakráda sa ku spálni. Cestou skontroluje záchod – prázdny. Dvere do spálne sú otvorené a v miestnosti je tma. Saana ich opatrne odchýli ešte viac, pri dotyku zavŕzgajú. Rýchlo rozsvieti svetlo a poobzerá sa. V miestnosti je len rozostlaná posteľ a malý borovicový nočný stolík. Našťastie tam nie je žiadny šatník. Záclony sa nehýbu a schovať sa za nimi nedá. Saana rýchlo nazrie pod posteľ. Nikto tam nie je. S úľavou si vydýchne a vráti sa do obývačky, trvá ale ešte dlho, než sa odváži odložiť svoj konár. Na premýšľanie má toho veľa, a tak vezme kľúče od auta a rozhodne sa ísť na chvíľu medzi ľudí. Čím dlhšie zostane v zrube, tým divokejšia bude jej predstavivosť. Nemala by dovoliť strachu, aby ju ovládol.

Aby sa upokojila, zamieri na benzínovú pumpu. Jej jasné svetlá a zopár ľudí pôsobia vľúdnejšie než zrub uprostred temnoty. Keby tu bol Jan, Saana by pripustila, že má strach. Ale Jan je teraz viac ako tisíc kilometrov odtiaľto a Saana ho nechce zbytočne znepokojovať. Potlačí dvere a vojde dnu. Tú sojku mala vziať so sebou, prejsť doprostred miestnosti, zamávať ňou a zvolať: „Kto mi toto priniesol?“ Namiesto toho ale musí svoj strach a hnev prehltnúť. Nechce sa nechať vyprovokovať, ani byť označená za blázna. Netuší, kto toho vtáka ku zrubu priniesol a kto sa jej vyhráža. Nateraz je jej zbraňou mlčanie.

Saana si kúpi žemľu s čajom a odnesie si ich k jednému zo stolov. Netrvá dlho, a všimnú si ju. Traja muži, ktorí sedia okolo stola pri okne, sa otočia a hľadia na ňu.